Čo cíti slza, keď kráča po tvári človeka?
Smútok? Radosť? Bolesť? Či hádam zlosť?
Možno všetko dohromady a možno nič.
Pocity človeka sú však opačné.
Prečo je slza vlastne pre nás dobrá?
Niekedy viac ako vhodná.
Robí z nás ľudí,
by neboli sme ako tie zvery,
čo len druhých do bokov ráňajú,
za potravou stále sa naháňajú.
Zmýva krvavé škvrny, špinu,
by sme nemali až takú vinu.
Dar pre človeka je slza slaná,
nech jeho duša nie je planá.
Zlá ako nechutný nápoj žeravý,
nevadí ani úsmev štrbavý.
Slané jazero smútok zahnalo,
chmáry a chorobu preč odohnalo.
I kameň zmenilo na nepoznanie,
možno to bolo len moje prianie.
I láska občas slzu prináša,
vášne a zradu tíško zháša.
Tak prečo sa brániť slzám?
Vraj je to príliš ženské.
A vari je žena slabý tvor?
Kto to kedy povedal.
Možno nemá pevné svaly,
no slabých vždy obráni.
Bráni ako levica svoje mláďa,
aj keď je to cudzie čierne háďa.
Chlapom plakať sme zakázali,
vraj mužnosť inak dokázali.
Prečo? Prečo nemôže plakať muž,
ak sa mu slzy derú z očí?
Je z neho slaboch.
Povedali múdre hlavy.
No ja vravím, že slza
je prejavom ľudskosti.
Nikdy som nevidela plakať zvera,
či iného živého tvora.
Alebo som si nevšimla?
Ani pes, ani mačka neplače,
hoci sa nám to občas zdá.
Nie, zvieratá nemôžu plakať,
môžu však od radosti skákať.
Prečo je to tak netuší nik.
Občas však čujem výkrik.
To vnútro nečloveka plače,
sĺz však niet, oči svietia
smútkom zvieraťa.
Aj smiať je dovolené človeku
ako jedinému živému tvorovi.
Podobnému obrovi,
ktorý skaly, hory prenáša,
koše smiechu domov prináša.
Smiech a slzy sú priatelia.
Rozdiely nerobia nikdy,
aj keď sa im krivdí.
Smiechu nie je nikdy dosť,
je u nás vítaný hosť.
Privítajme ho otvorenou náručou,
nevyžeňme ošúchanou papučou.
Na ulici nech ho počujem všade,
nestojím na neho v dlhom rade.
Chcela by som utierať slzy smiechu,
zbieram len bolesti a hriechu.
Kto ma rozosmeje?
Moje srdce zahreje?
Čistá duša,
úsmev malého dieťaťa.